57ABCDEFGHIJKLMNOPRSTUVWXYZ
Fuel records (2009)
Taliani ALEPH sú tu zas. Teda nie tak rýchlo, ako sa to môže zdať. Aj keď ich doska „In tenebra“ vyšla celoeurópsky tak rok, či niečo tesne vyše roka dozadu, vo vlastnej réžii si to vydali už niekedy v roku 2006. A dvojka „Seven steps of stone“ vyšla len minulý týždeň. Takže tam bola pauza aj dva roky, ak nie dlhšie. Kto poznáte minulú dosku „In tenebra“, tak vedzte, že novinka je skoro o tom istom. Ide o rovnaký žáner, pribudlo trochu viac thrashingu a vokál má nové polohy, ale inak to je podobné ako minule. Ak sa vám debut páčil, novinka sa vám bude tiež, našťastie je i o krok vyššie. Zlepšila sa produkcia, aj celkové vyznenie albumu. Ale zas tu je jeden zádrheľ, ale k tomu neskôr. Vy, čo Talianov ALEPH nepoznáte, tak ide o progresívnu bandu, ktorá mixuje power metal so všeličím iným. Poweru je najviac. Máme aj trochu hevíku a istú porciu thrashu. Kapela „lieta“ sťa meteor, mení štýly ani neviete ako. To je jej jedna nevýhoda. Čiže začneme v power tempe s progresom, potom spomalia do neviemčoho a v strede nahodia thrash ako z Bay Area. Ďalej hodia sólo, zas uspávanku a dokončia to, čo hrali v prvých 2 minútach. Zhruba o tomto to je. Prechody nie sú divoké, muzika nie je moderná sekaná, lenže. Je tu jeden problém – „neviemčo“. Hudba ide občas do uspávaniek, kapela spomalí a vybrnkáva, prípadne hrá melódiu ako v nejakom pomalom doom metale. Samozrejme, že podobné „veci“ počuť aj v progresívnom hard rocku, alebo heavy metale, najmä u kapiel, ktoré majú radi dlhé songy a sú čisto „progressive“. Toto mi tam vadí, hrá dobrý power metal, technický, so zaujímavým spevom a zrazu „uspávanka“ a brzda. Opakuje sa to pomerne často a nie je to originálne, ani zaujímavé, keď sa to použije tak 3. krát. Už na jedničke mali podobné „úchylky“, tu ich ani neubudlo. Spev – zaujímavý, od čistého mužského po chrapľavý. Keď chraptí, je to čosi ako keď Chuck Schuldiner spieval „Painkiller“ na „The sound of perseverance“. Chrapot je maximálne taký, ale vie byť aj miernejší, jemnejší. Vokál je rozhodne plus a stojí za počutie. Podobných spevov moc nemáme. Len muzika je hala-bala. A celkovo? Celkom dobré to je, len keby tam nezaťahovali tie "ručné brzdy". Pomalé veci (jedno koľko minút z piesne) tiež za moc nestoja. "Seven steps of stone" je ale o stupeň lepšie ako minule. No týmto tempom vydajú pecku v roku 2018, či tesne pred...
Maťo Kimlička
hodnotenie: 7/10
www.alephmetal.org
ALEPH - Seven steps of stone
Fuel records (2009)Taliani ALEPH sú tu zas. Teda nie tak rýchlo, ako sa to môže zdať. Aj keď ich doska „In tenebra“ vyšla celoeurópsky tak rok, či niečo tesne vyše roka dozadu, vo vlastnej réžii si to vydali už niekedy v roku 2006. A dvojka „Seven steps of stone“ vyšla len minulý týždeň. Takže tam bola pauza aj dva roky, ak nie dlhšie. Kto poznáte minulú dosku „In tenebra“, tak vedzte, že novinka je skoro o tom istom. Ide o rovnaký žáner, pribudlo trochu viac thrashingu a vokál má nové polohy, ale inak to je podobné ako minule. Ak sa vám debut páčil, novinka sa vám bude tiež, našťastie je i o krok vyššie. Zlepšila sa produkcia, aj celkové vyznenie albumu. Ale zas tu je jeden zádrheľ, ale k tomu neskôr. Vy, čo Talianov ALEPH nepoznáte, tak ide o progresívnu bandu, ktorá mixuje power metal so všeličím iným. Poweru je najviac. Máme aj trochu hevíku a istú porciu thrashu. Kapela „lieta“ sťa meteor, mení štýly ani neviete ako. To je jej jedna nevýhoda. Čiže začneme v power tempe s progresom, potom spomalia do neviemčoho a v strede nahodia thrash ako z Bay Area. Ďalej hodia sólo, zas uspávanku a dokončia to, čo hrali v prvých 2 minútach. Zhruba o tomto to je. Prechody nie sú divoké, muzika nie je moderná sekaná, lenže. Je tu jeden problém – „neviemčo“. Hudba ide občas do uspávaniek, kapela spomalí a vybrnkáva, prípadne hrá melódiu ako v nejakom pomalom doom metale. Samozrejme, že podobné „veci“ počuť aj v progresívnom hard rocku, alebo heavy metale, najmä u kapiel, ktoré majú radi dlhé songy a sú čisto „progressive“. Toto mi tam vadí, hrá dobrý power metal, technický, so zaujímavým spevom a zrazu „uspávanka“ a brzda. Opakuje sa to pomerne často a nie je to originálne, ani zaujímavé, keď sa to použije tak 3. krát. Už na jedničke mali podobné „úchylky“, tu ich ani neubudlo. Spev – zaujímavý, od čistého mužského po chrapľavý. Keď chraptí, je to čosi ako keď Chuck Schuldiner spieval „Painkiller“ na „The sound of perseverance“. Chrapot je maximálne taký, ale vie byť aj miernejší, jemnejší. Vokál je rozhodne plus a stojí za počutie. Podobných spevov moc nemáme. Len muzika je hala-bala. A celkovo? Celkom dobré to je, len keby tam nezaťahovali tie "ručné brzdy". Pomalé veci (jedno koľko minút z piesne) tiež za moc nestoja. "Seven steps of stone" je ale o stupeň lepšie ako minule. No týmto tempom vydajú pecku v roku 2018, či tesne pred...
Maťo Kimlička
hodnotenie: 7/10
www.alephmetal.org
© 2005 Speed of Light - Ultimate Metal zine.
